História Uhorskej Vsi
Najstaršie historické stopy o živote v Liptove siahajú až do mladšej doby kamennej a bronzovej. Z tejto doby našiel Adam Čenka (občan Uhrskej Vsi) v roku 1934 v chotári obce Uhorská Ves, na pozemku menovanom „Vlčinec“ kamennú sekeru.
Prvé počiatky znakov usadlého života siahajú do konca 12. a začiatku 13. storočia, ako to dokumentuje Dr. Alexander Huščan v „Kolonizácia Liptova do konca 14. storočia.
Pravdepodobne už v druhej polovici 12.s. bola obec Uhorská Ves súčasťou veľkého územného celku patriaceho k Uhorskej Vsi (Mogorfolu), ktorý sa rozprestieral na pravom brehu Váhu medzi potokmi Revišná (Bocianka?) a Belanka (Belá?).

Uhorskú Ves založili pravdepodobne vojaci na podnet kráľa, ktorí boli poverení ochranou tunajšej cesty a utvárajúcej sa hranice raného uhorského štátu. Títo usadení vojaci boli nielen maďarskej národnosti, ale slúžili tu aj Česi a Valóni.
Spolu s inštitúciou vojenskej strážnej stanice sa v 30-tych rokoch 13.st. sa rozpadol aj veľký majetkový komplex Uhorskej Vsi. Kráľ Ondrej II. časť tohto majetku daroval v roku 1230 ako ,,prázdnu zem“, (bez správcu, majiteľa) trom rytierom Beuchovi, Hauchovi a Polkovi za ich verné, zrejme vojenské služby. Starší historici sa domnievali, že išlo o bratov, stredoveké listiny však informáciu o nijakom príbuzenskom zväzku týchto osôb dôkaz neposkytujú.
Celý darovaný majetok si obdarovaný medzi sebou podelili. Hauch dostal západnú časť majetku a za svoje sídlo si vybral územie dnešnej Liptovskej Ondrašovej, ktorá sa ešte na konci 13.st. v listinách spomína ako Hauchova Ves(Houkfolua).
Beuch získal časť rozsiahleho územia, neskôr nazývaného Wezueres. Jeho majetok sa teda rozprestieral v okolí dnešného Liptovského Jána a Závažnej Poruby po Uhorskú Ves a na opačnej strane zahŕňal aj Boce.
Polko získal časť územia Uhorskej Vsi na pravom brehu Váhu a v rokoch 1230-1235 na krátko aj Hybe. Z tohto vyplýva, že Polko bol prvým písomne doloženým vlastníkom, pravdepodobne aj zakladateľom stredovekého hrádku na vrchu Bašta, v stredoveku nazývanom podľa tunajšej dominanty-drevenej veže-Turna (v maď. Tornalia).

Samotné hradisko na Varte bolo však pravdepodobne len predsunutou strážnou osadou, ktorá strážila cestu k Uhorskej Vsi, kde mal dokázateľne ešte v roku 1239 Polko svoje sídlo, pretože sa tu spomína ako ,,Polko de villa Mogorfolu“. V tomto roku kráľ odobral z pôvodného majetku Polkovi Hybe a ponechal mu len Uhorskú Ves. Jeho spolubojovníci Hauch a Beuch sa v listine nespomínajú možno aj preto, že boli v tomto čase už mŕtvi, alebo preto, že držba Hýb sa ich priamo nedotýkala. Ich osud, takto aj osudy nimi spravovaných územných celkov sú v rokoch 1240-1263 zahalené rúškom tajomstva a umožňujú historikom len predpokladať a kombinovať.
Pravdepodobne Hauch, Beuch aj Polko zomreli v rokoch 1230-1240 bez potomkov a celé pôvodné územie Uhorskej Vsi pripadlo ako odúmrť opäť kráľovskej korune. Je veľmi ptavdepodobné, že ako kráľovskí rytieri padli pri obrane Uhorska pri tatárskom vpáde.

V 60-tych rokoch 13.st. sa územie Uhorskej Vsi opäť spomína v zachovalých listinách. Jeho vlastníkom sa stali dvaja synovia českého rytiera Vavrinca Bohumír a Serafín. *(odpis kráľa Ladislava)
*,,My, Ladislav, kráľ Uhorska... z Božej milosti, cestou tejto listiny oznamujeme, všetkým, ktorých sa to týka, že uchádzali sa u nás komes Bohumír a členovia jeho rodiny Ondrej a Mikuláš, synovia Serafína, naši hostia, ktorých predkovia pochádzajú z radov zemianstva v Čechách. Úctivou prosbou nás žiadali, aby sme ich vyzdvihli z radu našich hostí, a aby sme ich cestou našej milosti ráčili prevziať do radu našich službu konajúcich zemanov. My, teda, ktorí sme povinní podľa dôstojnosti panovníckej overovať a podporovať zásluhy jednotlivcov a povinní sme ich oceňovať podľa miery ich zásluh, berúc do ohľadu aj služby mesta Bogomera, ktoré stále preukazoval nám s ochotou svojej vernosti a predtým aj našim predkom, milému starému otcovi, Štefanovi, kráľovi blahej pamäti, vytrvávajúc s nami rovnako v nehodách ako aj v šťastí, toho istého komesa Bogomera a Bodu, Mikuláša, Jána, Vavrinca, Dioníza, synov Bogomera s ich majetkami v Liptove, ktoré sa volajú Trsteno, Wezweres, Uhorská Ves, Bobrovec, Važec, Štrba, menovaného Andreja a Mikuláša, synov Serafína s ich zemami a majetkami v tých istých hraniciach, a to vo Svätom Petre, Svätom Mikuláši a Hauchovej Vsi, ktoré vlastnia akosa vie, synovia komesa Bohumíra a Serafína, týchto sme vyzdvihli z radov našich hostí a zaradili sme ich do radov zemanov konajúcich službu kráľovi, zaradili sme ich do zhromaždenia tak, aby oni a ich potomkovia vlastnili tie isté zemianske výsady, ktorými sa tešia skutoční zemania bojujúci za krajinu pod zástavou kráľa. My, kráľ Ladislav sľubujeme, že vydávame výsadnú listinu komesovi Bohumírovi a jeho synom i synom Serafína Andrejovi a Mikulíšovi. Dané v Spiši 8. deň mesiaca apoštolov Filipa a Jakuba, roku Pána 1286. Ladislav z Božej milosti kráľ.“
(Originál tejto listiny bol uložený v kostole svätého Jána v Liptovskom Jáne, ale roku 1322 bol spolu s inými predmetmi ukradnutý neznámymi zlodejmi, spomína sa tzv. Liptovskom registri z roku 1392, ktorý je uložený spolu s jeho odpisom z 19.st. v Štátnom oblastnom archíve v Bytči)

V roku 1263 dostal Bohumír od kráľa Bela IV.časť majetku Uhorskej Vsi ležiaceho na ľavom brehu Váhu nazývanú ,,Wezueres“ alebo ,,Wezweres“. Tento majetok zahŕňal časť bývalého územia Uhorskej Vsi okolo potoka Štiavnica (Sceunicha), ktorý predtým vlastnil syn neznámeho igrica (,,joculatoris filius dicebatur residere“- možno Doman podľa neskoršieho pomenovnia územia ako ,,Domanyulese“).
Hranice bol poverený vytýčiť zástupca zvolenského župana Dobák. V 60-tych rokoch 13.s. donáciou od kráľa dostal ďalšiu časť majetku Uhorskej Vsi ležiaceho na pravom brehu Váhu Bohumírov brat Serafín. Táto listina sa však nezachovala.

Hlavným zdrojom obživy obyvateľov obce bolo bohatstvo lesov v Svätojánskej doline. Kupci – obchodníci s drevom postavili v Uhorskej Vsi dubáreň, ktorá spracovávala kôru pre garbiarne v Liptovskom Sv. Mikuláši. Táto prvá dubáreň bola zničená požiarom.

Okolo roku 1880 bola postavená nová dubáreň, pri ktorej boli postavené stavidlá, menované hrable, ktoré zachytávali drevo plavené zo Svätojánskej doliny. Veľké a rozsiahle pastviny okolo dediny prezývané „Brehy“ slúžili ako skladištia dreva. Tu zostavovali Uhorskovešania plte a plavili drevo dolu Váhom až do Komárna.
Množstvo dreva sa stalo podnetom na vybudovanie píly, ktorej stroje boli poháňané vodnou silou. Neskôr ju prestavali na valcovaný mlyn

Na pravom brehu Váhu pri starom prameni kyslej vody ľudovo nazývanej Medokýš, pán Zelienka, obchodník z Uhorskej Vsi postavil zábavný podnik, letné voňavé kúpele a kolkáreň. Tento podnik v roku 1909 vyhorel.

Občania v Uhorskej Vsi, boli robotníci a menšej miere roľníci. Ich charakteristickou črtou bolo rybárčenie, ktoré bolo často jediným zdrojom obživy rodín. Ich rybolovným úsekom bol skoro celý Liptov.

Obec Uhorská Ves je najstaršou písomne doloženou obcou na Liptove (jej vznik sa datuje od roku 1230).

Dňa 9.5.1953 večer o pol jedenástej hodine vznikol požiar uprostred dediny v dome Michala Bátoryho. Zhorel drevený dom, hospodárske stavby, teľa, štyri husi, trinásť kureniec, prádlo, šaty na pôjde, peniaze ukryté v modlitebnej knižke a notese. Požiar prekvapil obyvateľov domu. Požiar hasili hasičské zbory z Lipovského Hrádku a Liptovského Jána. Domáca ručná striekačka dlho nemohla dostať vodu. Toto a veľa podobných udalostí donútilo občanov stavať z múrov a tehál. Väčšina si ale aj tak, v tej dobe domy len „ovakovala“.

Výrazný rozvoj sa dosiahol hlavne po druhej svetovej vojne, keď došlo k výstavbe infraštruktúry a rozsiahlej výstavbe rodinných domov.

Dnes v Uhorskej Vsi žije približne 450 obyvateľov.

Symbolom obce je erb, ktorý prešiel niekoľkými úpravami v priebehu storočí, ale podstata sa zachovala aj v súčasnej podobe.
V pečatnom poli staršieho pečatidla z 18. storočia je topoľ a vľavo od neho stĺpový most. Kruhopis je latinský: SIGILUM POSESIO. MAGYARFALVA. (Liptovské múzeum v Ružomberku, inv. č. 21163)
V 19. storočí sa používalo pečatidlo bez pečatného znaku s maďarským kruhopisom: MAGYARFALU PECSÉTJE a v strede je text: KÖZSÉG.
Mladšie pečatidlo za 40-tych rokov 20.storočia má v dolnej časti pečatného poľa kresbu rieky s dvoma rybami. Nad kresbou je text: OBEC UHORSKÁ VES a v spodnej časti kruhopis: ŽUPA PODTATRANSKÁ, O 35 mm.

Predposledná úprava erbu dala takú podobu, kde znak obce tvorí v ľavej časti štítu stĺpový most nad riekou a vpravo od mosta na brehu stojaci topoľ.
Poslednými úpravami prešiel v roku 2002 (pri príležitosti 770 výročia vzniku obce) a v súčasnosti má takúto podobu: