V obci Uhorská Ves obyvatelia zachovávali mnohé zvyky a obyčaje.
Nový rok sa u nás začínal ojedinelým, ale zato typický uhorskoveským zvykom – chodenie s tzv. rajským hadom, ktorý bol zostavený z tenkých doštičiek zložených do pohyblivých kosoštvorcov tak, aby sa pri určitých pohyboch sťahoval a predlžoval. Vinšovníci spievali pieseň o Eve, Adamovi, hadovi a rajskom jablku, keď ju dospievali dostali rôzne dary (slaninu, vajcia, klobásu, hrach a samozrejme peniaze).

Od Vianoc do Troch kráľov sa chodilo s hviezdou, ktorá bola obyčajne 3-5 cípa. Zhotovená veľmi jednoducho. Základom bolo sito kruhového tvaru a naň sa prilepili cípy hviezdy, všetko sa oblepilo lesklým papierom. V strede bola pevná oska spojená na zvislej palici, na osku bola pripevnená horiaca svieca. Zvyčajne s hviezdou chodili traja chlapci, ktorý symbolizovali troch kráľov.

Pred Veľkou nocou na Smrtnú nedeľu chodili mládenci a dievčatá s Dedkom a Marmurienou. Tento zvyk sa u nás zachoval dodnes.

V júni pred Jánom sa mládež schádzala na svahu nad Uhorskou Vsou pri ceste do Liptovského Svätého Jána, menovanom Prievory. Mládež piesňami ospievala mládencov a dievčatá – týchto vzájomne v piesni určili, kto by sa ku komu hodil pre uzavretie manželstva.

Samozrejme tu sú spomenuté len tie špecifické zvyky a obyčaje, ale oslavovalo sa u nás, tak ako všade na Liptove aj stavanie májov, robili sa jánske ohne, lialo sa olovo na Luciu, od Lucie so Štedrého dňa včasráno chlapci chodili s oceľou (štrnganie reťazou), potom prišli fašiangy a samozrejme Veľká noc.

Ženy u nás v minulosti priadli hlavne z ľanu a postup bol takýto: predpriadzu mali nasadenú na praslici a z načuchorenej vlákniny prstami urovnávali a súkali vlákna na priadzu. Tú navíjali na voľne visiace vreteno, ktoré ustavične točili rukou. Nevieme presne kto vynašiel spriadacie koleso a kolovrátok, ale historici tvrdia, že to bol Hans Priedric. Koleso šliapacieho kolovrátka sa otáčalo až 5 000 krát za minútu. Priadka mohla pracovať oboma rukami a jej výkon sa zvýšil. Vreteno zostalo aj v moderných strojoch. Nahradili teda aj prsty starých mám, boli veľmi rýchle, ale nad 20000 obrátok za minútu sa už nedalo ísť. Vreteno sa chvelo, jeho kovový bežec sa rozžeravil a ničil. Preto dostali vretená v najnovších strojoch výpoveď. Dnes majú spriadacie stroje skrinku, ktorá má rýchlosť 30 000 obrátok za minútu. Odstredivá sila v nej tlačí vlákna na obvod, tam sa združujú, tvoria stuhu a vzniká hladká priadza. Za minútu vyjde z tejto komory 20 až 50 metrov priadze.
Z priadze tkajú tkáčske krosná látky. Tkanie, to je prepletanie dvoch riadkov kolmo sa krížiacich nití ľanových, vlnených, hodvábnych, bavlnených aj umelých nití, ktoré ležia súbežne s okrajom látky, sa nazývajú osnova, tie ktoré sa prepletajú priečne cez osnovu, sú útok. Keď sa prepletá osnova s útokom, vzniká väzba. Krosná môžu byť tábornícke a automatické.

Staré kvalitnejšie handry sa strihali na úzke pásy a stáčali do klbiek. V rovnomerných farebných širokých radoch sa zatkávali do osnovy, ktorá bola navinutá a napnutá na krosná. Tkalo sa člnkom, v ktorom bola umiestnená cievka s priadzou. Ľan a konope sa spracúvali ručne, tradičným spôsobom. Neskôr sa na tkanie používala na osnovu bavlnená niť, na okraje sa dávali farebne zladené pásy. Tkali sa uteráky, obrusy, plachty a plátno na šitie odevov.

Je len samozrejmé, že dnešný život poznačený priemyselnou revolúciou a zaznamenávajúci rýchly vývoj mnohých zaujímavých a rýchlych technológií zatláča staré remeslá do zabudnutia. Mnohé z nich sa už držia len na "šedých vláskoch" posledných stareniek, ktoré si pamätajú napr. "priadky".

V našej obci žil vychýrený košikár pán Plch a jeden z posledných košikárov, ktorý robil tzv. „fiľpasy“ sa volal Jozef Čajka.
Koše boli pôvodne známe ako nádoby pletené z prútia. Dnes má toto slovo už mnoho významov. Prútené koše a iné nádoby (misky, podnosy) od košikárov, boli spletané z prútia tzv. ťahanou technikou alebo oblúkovito ohýbaným prútim. Prútie mohlo byť z vŕby, ale tiež z brezy. V minulosti sa používali zelené mladé neolúpané prúty.
Dnešných košikárov si často môžeme mýliť s predajcami tzv. ratanového nábytku. Náš omyl však ľahko odhalíme – ak by sme mali doma hoci dve podobné fotele – jednu ratanovú a jednu z prútia, tá od košikára nám určite vydrží dlhšie. Prútie a spôsob jeho viazania robia tieto výrobky pevnejšími.